Funkčné poruchy srdca sú veľmi častým ochorením (10-15% pacientov u obvodného lekára, 30-40% pacientov v ordinácii kardiológa). Najrozšírenejšia je tzv. srdcová neuróza, tiež označovaná ako neurocirkulačná asténia, funkčná srdcová porucha, srdcová hypochondria či fóbia, ako úzkostná neuróza, resp. telesný ekvivalent úzkosti.

Pacienti sa sťažujú na nasledovné symptómy:

1. Srdcové problémy, ako búšenie srdca, extrasystoly, bolesti ako tlakové, tak aj bodové na hrudi i vystreľujúce do ľavého ramena, to znamená problémy, ktoré môžu pripomínať srdcový infarkt.
2. Celkové problémy v zmysle celkovej únavy, vyčerpanie, kolísanie krvného tlaku, parestézie, chvenie, pocity zimy alebo tepla, závrate, bolesti hlavy a nespavosť.
3. Problémy, ktoré sa vzťahujú k dýchaniu, nepríjemné pocity na hrudi s nemožnosťou sa voľne hlboko nadýchnuť až k panickej úzkosti z nedostatku vzduchu.
4. Psychické problémy v zmysle dráždivosti, úzkostnosti, vnútorného nepokoja a porúch afektivity.

Už z tohto výpočtu obtiaží je zrejmé, že sa jedná o pacientov, ktorí majú tendenciu k depresivite, úzkostnosti, a s tým spojeného sebapozorovania a vyhýbania sa záťaži. A tak naozaj jeden typ týchto pacientov je charakterizovaný úzkostnosťou, zvlášť v situáciách odlúčenia, osamostatnenia, čo často súvisí s intenzívnym a ambivalentným vzťahom k matke. Matky týchto pacientov bývajú samy často veľmi neisté a prenášajú túto neistotu i úzkosť na deti, boja sa o ne, keď ich nemajú nablízku, pod kontrolou, či keď sú mimo okamžitej dosiahnuteľnosti. Tieto deti sa potom bez matky cítia bezmocne, trpia úzkostnosťou a majú tendenciu k depresivite, pretože si vlastne nikdy nemuseli matku v sebe internalizovať, pretože bola stále nablízku.

Ešte dramatickejšiu symptomatiku nachádzame u tzv. hyperventilačného syndrómu. Pri akútnom záchvate majú pacienti pocit, akoby ich ruky, prsty či nohy zmeraveli, srdce búši, pocit nedostatku vzduchu či tlaku na hrudi núti pacientov rýchlo a hlboko dýchať, trpia úzkosťou z udusenia, pery strácajú citlivosť, ústa pohyblivosť, celá tvár je vnímaná ako strnulá, pacienti majú pocit závrate, tlaku v hlave, pocity nevoľnosti a straty pohyblivosti.

Pacientom nič nepomôže, keď ich presviedčame o tom, že tak srdcová neuróza, ako aj hyperventilačný syndróm nie sú životu nebezpečné, presvedčivá je len osobná skúsenosť, v psychoterapii umocnená prítomnosťou psychoterapeuta a tým aj možnosťou nechať takýto psychogénny srdcový záchvat prebehnúť bez panickej reakcie okolia s tým, že vzrušenie a úzkosť potupne samé ustúpia.

Pri srdcovej angíne aj infarkte myokardu nachádzame, ako nás poúča aj laická skúsenosť, prílišnú pracovnú záťaž, často dokonca dvojité zamestnanie, s tendenciou reagovať na neúspechy či nedostatky ešte tvrdšou prácou a ešte väčším potlačením všetkého, čo by mohlo pracovný výkon rušiť. Pacienti plánujú svoj životný i pracovný rytmus bez ohľadu na emócie, sú ctižiadostiví, ide im o sociálny status, o uznanie. Veľký počet pacientov trpiacich koronárnym srdcovým ochorením s nebezpečenstvom infarktu vykazuje tzv. A typ chovania, vyznačujúci sa úspešným, hektickým životným štýlom, netrpezlivosťou, silnou vzrušivosťou až agresivitou a aj zmienenou tendenciou po uznaní a úspechu. Naproti tomu typ B, ktorý je tiež náchylný k srdcovému infarktu, je charakterizovaný skôr kľudným chovaním, taktiež pracovitosťou bez časového obmedzenia, bez signálov, ktoré by boli vnímané ako varujúce známky pracovného preťaženia. Zdá sa, že najefektívnejšími terapeutickými metódami u srdcovej koronárnej choroby a u pacientov so srdcovým infarktom sú behaviorálne metódy, pretože títo pacienti majú blízko ku kognitívnym, racionálnym metódam a ich zjavnej logičnosti a vedeckosti a k predstave tréningu a zmeny chovania než k hlbšiemu zamýšľaniu sa nad vlastným citovým životom i nad doterajšou životnou filozofiou. Vhodná je tiež skupinová psychoterapia s podobne postihnutými pacientmi, ktorá im odoženie hanbu a iné nepríjemné pocity spojené so zlyhaním a zároveň ich motivuje podobnosťou s tímovou prácou, na ktorú sú zvyknutí.

Pri dodržiavaní komplexného rehabilitačného programu sa 85-90% pacientov zapojí naspäť do svojho zamestnania. Takýto program musí rešpektovať tak telesné, ako aj psychologické a sociálne aspekty.