Patologické hráčstvo je podľa Desiatej revízie Medzinárodnej klasifikácie definované ako psychická porucha, ktorá spočíva v častých, opakovaných epizódach hrania, dominujúcich v živote subjektu na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt a záväzkov. Ľudia trpiaci touto poruchou môžu stratiť zamestnanie, veľmi sa zadlžiť, klamať, alebo porušovať zá- kony, aby získali peniaze na hru, alebo unikli plateniu dlžôb. Na Slovensku v súbore gemblerov sledovaných OLÚP, Predná Hora, bolo až 30 % z hospitalizovaných trestne stíhaných v súvislosti s hráčstvom, najmä za krádeže. Nutkanie ku hre je u patologických hráčov také silné, že je ťažké ho ovládnuť. V období najmenej jedného roka sa vyskytujú dve, alebo viac epizód hrania. Tieto epizódy neznamenajú pre jedinca žiaden zisk, ale pokračujú napriek osobnej nepohode a narušovaniu fungovania v dennom živote. Hráč väčšinou svoju túžbu po hre opisuje ako nekontrolovateľné nutkanie, ktoré nie je schopný zastaviť vôľou. Je tiež zaujatý myšlienkami na hru, alebo predstavami o okolnostiach, spojených s hrou.

Hlavným rysom chorobného hráčstva je teda trvalo sa opakujúce hranie, ktoré pokračuje a často aj narastá, a to aj napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom, akými sú strata majetku, narušené rodinné vzťahy, úplný rozpad osobného života. Človek závislý na hre si svoje správanie a konanie neuvedomuje a mení sa. U väčšiny hráčov sa neodolateľná túžba hrať vyvíja postupne. Prvotným motívom návštevy herne býva zvedavosť alebo snaha o bezprácny zisk. Až po opakovaných kontaktoch s automatmi, ruletami, či inými formami hazardu (hazard cez internet, Bingo, Keno, Niké, stávky na dostihy, stávky na športové zápasy atd.), začína u hráča dominovať tendencia hrať pre samotnú hru a pre pocity, ktoré vyvoláva, nie pre finančné výhody. U všetkých hráčov môžeme pocity spojené s hrou rozdeliť do dvoch základných skupín: príjemné a nepríjemné. Charakter subjektívnych pocitov pred začatím hry a v jej priebehu je individuálny u každého jednotlivca a mení sa od napätia, príjemného vzrušenia, cez nervozitu, zlosť až po apatiu a euforické pocity. Hráč sa doslova snaží zvíťaziť nad hrou. Postupne sa vzdáva svojich základných životných potrieb. Absentuje v škole, v práci, neje, nespí, nedodržiava hygienu a sústredí sa len na hru. Všetko ostatné je pre neho nepodstatné.

Vývoj závislosti u patologického hráča môžeme rozdeliť do troch fáz: vyhrávanej, prehrávacej a fázy straty kontroly. V prvej – vyhrávanej fáze – budúci hráč zväčša nezáväzne investuje neveľkú sumu. Stane sa, že vyhrá, čím vzrastie jeho sebavedomie a presvedčenie, že môže vyhrať kedykoľvek sa mu zachce. Z počiatočnej zvedavosti sa postupne vyvíjajú fantázie o veľkej výhre, najmä vtedy, keď sa u hráča potvrdí aj nejaká vyššia výhra. Vtedy túži výhru zopakovať, vyhrať ešte viacej, je optimisticky naladený, zvyšuje preto stávky, hrá častejšie a začína preferovať sólo hru, ak mal predtým nejakú spoločnosť. Okoliu prezentuje skreslené a filtrované informácie o svojich úspechoch. V druhej fáze – prehrávacej – hráč zisťuje, že prehráva stále viac peňazí a snaží sa prehraté dostať späť. Hrá stále viac a stále viac prehráva. V tejto fáze sú už badateľné problémy v škole alebo zamestnaní, dokonca aj v rodine. V tomto štádiu už hovoríme o patologickom hráčstve. Závislému človeku však nejde pri gemblovaní o drogu, ale o duševný stav, do ktorého ho môže droga priviesť. Hazardný hráč dosiahne tento stav hraním, práve tak ako alkoholik konzumovaním alkoholu.